Stale hore – Idzievan a kus od Azerbajdzanu

Nocovali sme v Idzievane – hm co povedat. Stale lesy, kostoliky a hole nic. Toto mesto je niekde tam, ma 25 000 obyvatelov, prasiatka na ulici, miestny hotel sa vola “Onan Ltd”, vsetko sa bud rozpadava alebo sa nedostavalo. Dorabaju tam vino – nic moc. Ked sme si v pajzliku nad riekou (maju tam aj mini klietku s dvoma nadhernymi velikanskymi sovami a jednou korytnackou) dali flasku, mali sme pocit, ze sovietske retro nemoze byt silnejsie – velke budovy, vojaci, pomniky, z modernych amplionov nostalgicke sovietske songy o laske striedali armenske (asi o tom istom). Internet uz zaviedli, ale “teper nerabotajet”, skratka lebo vcera prsalo… Posta bola otvorena aj v nedelu, ale vsecicko, vcitane tety postarky, bolo zapadane prachom. Uzas. Vsetci Armeni, co sme ich stretli maju ozajstnu nostalgiu za CCCP a niekde viac, inde menej (v Idzevane isto viac) je to vidiet...
Basta u miestnych bola zase super. Aj ich barak – fakt dost iny oproti vsetkemu ostatnemu.

Posledna noc v Armensku bola neuveritelna. Stale sme sli na sever smerom k hraniciam a chceli sme este prebadat kostoliky v horach. Plan sme moc nemali. Nastastie sa nam prihovorili 2 mladici. Proste nas zobrali do hor, v ktorych vraj prezili 6 rokov zivota, ked sa schovavali pocas bojov. Teraz nas viedli v tych svojich ciernych spicatych poltopankach a paradnych kostolnych gatach. Videli sme cerkev, ktoru by sme inak asi nenasli – nadherna, polo zrucana s tajnou chodbickou pre dedincanov, co sa tam za vojny schovavali, v ktorej teraz ziju velke netopiere.

normalne som zohnal obrazok toho kostolika na nete (vola sa Arakelots)(m)



Chalani nam ukazali jazero, v ktorom sa sice da kupat, ale treba vediet kde: “Pred troma tyzdnami na nas Azerbajdzanci strielali”. Hranica je odtial fakt blizucko. Videli sme niekolko opustenych dediniek, z ktorych Azeri boli nuteni/proste odisli… Aj dedinka, pri ktorej sme boli najblizsie je v uplnej prdelke, ked sme na druhy den rano chceli bus, tety pri obchode: “Dnes nejde, az zajtra”. Nocovali sme na cistinke nad potokom, kde sa miestni chodievaju kupat. Krasny ladovy potok a veceru nam doplnili male rybky len tak opecene na ohni – my sme ich samozrejme nechytili… miestni boli fakt mili – a to sme si chvilku sepkali “Doverujeme im???”. Osobitne po tom, co sa nas priatelsky pytali : “A oruzie u vas est? (Zbran mate?)”...
Ked sme sa snazili diplomaticky spytat co tam v takej prdielke mladi chalani robia – teda akoze kde pracuju a tak… Na otazku “Cem vy zanimajetes”, na ktoru nam zatial davali vzdy odpoved ala aku karieru si dotazovany cloviecik buduje. Nam proste tito odpovedali: “Ako vy, mame radi prirodu – casto chodime do hor, polujeme, lovime ryby … a tak”.

Jazero Sevan a dalej kostoliky, kostoliky a hory

Sevan je vraj oblubeny kupaci rezort. Zjavne – vsade sa dymi zo saslikov, mafosi sa tu premavaju v ich paradnych farach a bordel (rozumej odpadky)kade tade. Inak voda je krasne cista, jazero je v 1900 m a hoci sa kupat da len tak 20 m od brehu, mna si vsimli az ked som sa vracala z riadnej plavby.



Dlho sme neostali, len cez noc a na druhy den sme sa cut-cut stopom a cut-cut marsrutkami brali kade lahsie smerom ku Gruzii (miestni sice vravia smerom k Rusku, ale mozno si nevsimli ich severnych susedov..). Prva zastavka bol Dilijan. Fakt len zastavka, ani kaviaren nemali otvorenu:-)
Druha, bola neuveritelna dedinka Gosh. V zasade sme na nasej ceste ficali za zapadnutymi miestnymi kostolikmi. Tento bol 7 km od hlavnej cesty, most bol v prostriedku utrhnuty (neskor sme zistili , ze do dediny ide este jedna, horsia cesta, ktorej vsak netreba most). Priozraty ujo tusim tiez stopoval a popri tom nas presviedcal, ze v Slovakii sme tiez museli povinne rozpravat rusky. (To nas dost nastvalo). Zastavili nam miestni u ktorych sme potom nocovali. Bastu co nam pripravila ich docka doteraz pamatame. Domcek bol viac ako jednoduchy, murovana latrinka s domyselnym stalym “splachovadlom”, rovnaka potocna voda (kosna) v “sprche” (“vana” sa skoro podo mnou zrutila). Uplny klud – v burke sme brouzdali po okolitych kopcoch, cintorinoch a tak.



Na druhy den nas hlava rodiny odviezol do Hagarzinu a sice furt hovoril o cistej a prostej dusi, za benzin si nechal zaplatit az az. Ale jeho predpotopna Lada, ktorej nevrela len voda ale cely motor a pravidelne ju musel oblievat vodou z pripravenych plastovych flias, si uz zasluzi obmenu… Hagarcin bol pekny aj s omsou – znudeny obtlstly pop s fakt falosnym zborom. Rasej mam tie nefunkcne kostoliky.

O Armensku mimo Armenska (furt okolo Jerevanu)

Kedze i-net a ubytko sa v Irane hlada lepsie ako v krajinach byvaleho soc bloku, tak sme uz v Tbilisi – kym sme sa zase dostali do matrixovej siete, co to sme si uzili.
V Jerevane sme sa zase ubytovali na znamej adrese u tety Anehit – trosku sisi, co si mysli ze jej byt je vlastne galeria (otec bol znamy “pejzazist”) ale fajn.
Odtial vyletova dnovka bola o Geghard a Garni.

Geghard fakt pekny kostolny complex. Ked som sa pustila do rozostavanej stresnej casti hore kopcom tohto chramu, tak okrem toho, ze ma vojak furt okrikoval, tak sme si vysluzili priazen miestnych robosov. Tak nas pozvali na “zakusku” (vodecku pollitrovku uz stihli stiahnut). Pochutili sme si s nimi na klasike – paradajka, paprika, uhorka, slany syr a placaty chleba. Tuto dietu – sem tam doplnenu o baklazan a olivy - sme mali stabilnu. Mnam, vitane po Iranskom kebabe a zase len kebabe.



to na obrazku je geghart....

Od chramu sme presli kusok okolo tajomne vyzerajucich jaskyn k mega kafe klasickeho socialistickeho stylu. Bolo by to uzasne retro, keby sa to cele nerozpadalo… Cierna sladka kavicka na vysokom utese. Cestou spat – skusit najst akysi druh dopravy – nas zaujalo ujukanie. Nedaleko pri potoku si rodinka uzurpovala kapelu pistalkarov, tancovali, hodovali a povykovali (to je tu, zda sa, dost zvycajne travenie casu). Ako inak, exoti zo strednej europy boli vitani. Ja som sa obisla s jednym dost alkoholickym poharikom cudneho vina, Martin s 3 vodeckami (a to este uprosil aby boli 50 ml a nie stovky) – v priebehu cca 7 minut. Aj tanec bol. Stopovalo sa nam lahucko. Akysi francuzo-anglicano-americania, co pracovali na obnove vojnou a zemetrasenim zrusenych dedin nas zobrali do Garni. To je taky chram Helia ci koho greckeho a je fajn (pre mna bol super tym, ze som sa dozvedela, ze ocino je doma z nemocnice).



hadajte co? garni...

Vecer sme nad pathviezdickovym Araratom (konak) debatili s Anglanmi ze ako vlastne miestni vedia casto 3 abecedy (armensku, rusku, “nasu” a casto aj gruzinsku) a anglani chudaci casto utru hubu - niektorych koncinach je anglictina dost a dost malo. A este sme sa pozastavovali nad Jerevanskou societkou. To je teda cudo. Tak napr. V snobskom casopise “Prestiz” sme si precitali, ze miestna dzezmenka teraz spieva s takym uletenym Ruskym vizazistom a ich novy klip ma hlboky dej: “Tak najprv prinimaju dus (sprchujem sa) a potom kupajus v dzakuzi s sampanskym …”. Auta a mobily miestnej mlade opise mily – ja na to nemam slov…

nuz auta - pripad, o ktorom nam hovoril mlady armen cestou do jerevanu (a udajne je typicky). Chalanisko zdedi byt po babicke v centre mesta. Byt predal za 70 000 USD, kupil terenak a teraz o kamosov zobre na benzin, lebo nan nema. Mobily? vsetci maju lepsie nez ja s dankou dokopy.....

Posledny den v Irane - Kafe MacDo, WC a stale bazar

Este k Tabrizu dopisujeme - je totiz nas posledny iransky den, tak sa patri...
Vyuzili sme ho ozaj cielavedome - vacsinu dna sme hladali kaviaren a darceky, co sa nam zmestia do batohu (Poluch paradny nosic na motorku sme zamietli). K tej kave, no dobre, indikuje to istu formu zavislosti, je to mierne kulturne necitlive, citili sme sa ako MacDonaldovia a to este nebolo jasne, ze skoncime v 5 hviezdickaci... Tak sme tam hned aj okusili hajzliky - aj europske. Vlasntne tuto nasu oblubenu temu sme este nerozoberali.
Takze len par slov k WC kulture v Irane:
- prekvapivo casto ciste, novo vykachlickovane, samozrejme turecaky
- fantasticka vec - spliechac intymnych miest - taka hadicka co funguje aj ako splachovac. Mali to aj v tom hoteli popri europskom hajzliku a toaletnom papieri. Proste si clovek cupol uprostred ciernej mramorovej miestnosti a "udelal louzicku z vody". Mne to ale pride fakt hygienicke
- zacli sme spekulovat ako vlastne obsluhuju vozickari turecak?

A inak teda bazar - nasli sme tam nieco, co mi mily bez zavahania a s vaznou tvarou vysvetlil, ze je "posva na mec" (no jasne, hruba pletena, vzorovana, s patickou, v 21 storoci... boli to ponozky). Okrem toho este bonznem, ze zrutil velikansky naklad krabic z vozika, co ujo ledva ledva vliekol. Oni tu chodia taky ujenkovia ked sa ramuje bazar, s vysoko nalozenymi vozikmi a kricia "Yallah, yallah" a vsetci - okrem milacika - im uskakuju. Mily sice tvrdi, ze ma zachranoval pred zapadanim od topankovych krabic, ale vsetci co to videli sa len zhovievavo usmievali a vraveli: "Never mind - to nevadi..."

Este sme zazili ze 2 chalani vyberali tie postove schranky s almuznami. Tu su take modre krabice, do ktorych veriaci maju hadzat almuzny (prikazane podla koranu) a dnes sme zazreli ooobrovsky zvazok klucov co vliekli chalani a vyberali.
A este sme mali konecne chutny caj, taky skroricovy v cajovni v bazare, kde nam obchodnik vysvetloval kto z ich 12 prorokov je kto a kto sa este na zem vrati a ze v Irane je mnohozenstvo (na moju otazku, ci aj zeny mozu mat viac muzov sa trosku podivil....)
Ked uz sme pri tom, tu maju starsie vchodove dvere u domov dve klopatka - jeden pre zeny a druhy pre muzov (asi aby sa domace vedeli chytro zahalit, co ja viem). A vraj sediet v buse a tak moze muz len vedla "svojej" zeny. Ak nie su zosobaseni, tak sa osadenstvo tak popremenieva, aby to sedelo.
Tak uz ideme

In Shala(t) Veritas

sme trosku rozmarni...

...Jaaaj a kedze Danka nenapisala, tak momentalne sa nachadzame v Tabrize, 700 km of Tehranu, kde sme prisli vcera rano a po relaxacii, bazarovani a piti ovocnych stiav by sme mali zajtra v noci pokracovat naspat do Jerevanu.

Takze ako mily vravi - sme plne zamestnani nic nerobenim v Tabrize. Trosku sme si potrebovali oddychnut. Videli sme zase peknu mesitu, dalsie desiatky ludi na nas pokrikuju "Odlkial ste", skupinka malych dievcat asi hra Vadi - nevadi, lebo na striedacku chodia a za chichotu ostatnych sa pytaju frazy z anglickej ucebnice. Ale su mili, len tak nas odvedu k chlebarni (chlieb je tu dobry ale nepredavaju ho len tak, dobre ukryte predajne sa daju vypozorovat dlhymi radmi, casto oddelene muzi od zien) a nas pustia dopredu k prvym prave dopecenym chlebom. Pri hladani i-kaviarne nas v obchode pohostia super-sladkym pecivom a cajom, len tak - ze sme tam dosli. A vobec.
Az na to, ze namaju kavu a ta satka ma fakt otravuje.
Trosku ich este ucime respektovat prechody pre chodcov, dufame, ze to bude bez zjavnej ujmy....

Presli sme aj bazarom, co je vraj najvacsi na svete - niekde medzi 3,2 a 32 km (udaje sa rozchadzaju:-))) Tam podla mileho si zeny vyberaju rozne odtiene ciernej na chauder.
Tak len tak

Iranci asi radi spievaju plus The Hora

Yo tak sme to zvladli!!! Vivat Damavant!
Vyska 5611 (no udajne prepocty to znizili z 5676 a my tusime ze preto, lebo turisti zosuvaju horsku sutinu ako sa valia dole).
Stupali sme: Teheran (cca 1000 m), Reneh (2000 m) - tam sme nocovali, 1 tabor (3000 m) - tam nas po prasnici (makke "s") vyviezol minibus a odtial sme startovali, 2 tabor (4111 m) a vrcholovy vystup.
Teplotne sme z plus 40 vyhopsli do minusov - nie velkych ale citelnych... (Aspon som prestala nadavat na ciernu satku).
SME NAMAKANI....



A teraz dalsie fakty...:
- skoro sme chcipli - kazdy v inom case a trosku z inych dovodov vid nizsie
- vysli sme to take 2-3 hod pod bezny limit
- horu chodia aj starsi ludia, vysiel to aj invalid a vobec to nie je ziadny horolezecky vykon...V nejakom sprievodcovi sme citali, ze to prirovnavaju k hrebenovke Nizkych Tatier (ale to je fakt blbost!)
Moje neuspokojitelne ego ... - mily si zo mna robi srandu: "Ano sportovci to robia pred ranajkami na bicykli... Deti na vrchole travia velke prestavky... Iranske tehotienky tam chodia odrodit.." apod.

Postupne:
1 den, odchadzame z Teheranu a prsi - pred par hodinami sa ma mamina do telefonu pytala, ci mame pekne pocasie a vyprskli sme - furt hic, furt slnko, furt plus 40. Fajn teraz mame slapat, v chlade a zacina sa kazit... Busom ideme po klukatej preplnenej ceste ktoru lemuje paradny Elbroz - fakt strma nadhera. U odbocky z hlavnej chytame este s dvoma typkami taxosa. Tentokrat je nim miestny ucitel. Dobra anglina, povedal nam, ze dedinka Rene (aneb Rayneh) ma v lete 10 000 a v zime 2 000 ludi. Ale to sme este netusili, co to je zac. Zazila som podobny sok ako pri Niagare - cakala som zaprdknutu, panubohu (ktoremukolvek) za chrbtom, ledva tecuca voda. Realita - 4 prudovka, kebabarne, obchody, vrava a celkom ok anglictina miestnych. Nocovali sme vo "federacii", co je domcek patriaci Iranskemu turistickemu klubu. Normalne tepla sprcha!

2 den, minibus nas a este 7 veselych miestnych mladikov vezie k prvemu taboru. Zapadame do prachu, vsade okolo obrovske hory a uz vykukuje nasa destinacia so snehovou ciapockou. Iranci zacinaju spievat - fakt kolorit ako ...
Z prveho tabora, kde je aj mala mesita, aby sa miestni uistili, ze vsetko je tak ako ma byt, sa pustime rovno hore. Do 2 tabora sa dostavame za cosi vyse 3 hod a to ideme fakt z nohy na nohu suc si vedomi upozorneni o vyske a tak. Aj napriek tomu vsetkych predbiehame a vobec, sme frajeri. Len docasne - 50% dlhsie, 50% kratsie. Tych vacsich 50% v druhom tabore, hned po rozbaleni stanu zalahne s bolestami hlavy. Moja malickost sa premava po tabore, popija s nasimi Iranskymi spolucestujucimi caj a debati o horucich politickych temach sucasne vysvetlujuc, ze Martin ma nemusel osobitne pustat, aby som si s nimi dala caj a ze v Europe si vsetci nemyslime, ze moslim = terorista. Sused o stan vedla nam dal pre mileho liek, caje chodili z roznych stran a my sme cakali, co bude zajtra.

3 den, bolest hlavy povolila, takze prvy plan bol vyrazit o 1 v noci s nasimi susedmi. Tych sme akosi nestihli, ked sme sa vypelesili, tak sme zazreli len baterkovy sprievod iduci hore. Snazili sme sa zaspat do 4, kedy nam prislo "normalnejsie" vyrazit. Tabor vsak bol plny ruchov aj ozaj miestneho spevu, takze saspat sa moc nedalo.
Cesta hore mi prisla ako jemne hororova rozpravka. Tak hned na zaciatku uff to nebo, total plne, mliecna cesta a vsetky tie ziarovky!!! Potom ked sme vyrazili, tak som sa citila ako ked Zidov vyhnali z Egypta a sli do zeme zaslubenej. Ja si uvedomujem necitlivost tohto prirovnania, ale to ma proste napadlo. Ozaj dost ludi. Prvu procesiu sme obehli. Stale sme mali na pamati, ze treba ist pomaaaaliiiinky. Sli sme z nohy na nohu, fakt. Prejavy vyskovej choroby, na ktore som bola tak zvedava, ma chytli prakticky okamzite. Ruky mi brneli uz odvcera, pridalo sa neriesitelne studeno a zmeravenie - vo vyssich nv sa vraj horsie clovek ohrieva. Fakt. Az kym mi taky mily ujo nedal ozaj obrovske goracove rukavice. Dalsi moj prejav bolo horsie dychanie. Ale to sa dalo, proste som dychala zhlboka. Lenze pri hlbokom dychani mi zahy zaclo zdvihat zaludok. A toto bolo az do konca. Proste sa mi strasne chcelo grcat a brucho ma bolelo tak divne.
Takze aby som pokracovala v tej rozpravke - procesie sa vinu okolo ladopadu, zacina sa rozvidnievat, prva prekazka co musime prekonat, aby sme oslobodili princeznu Damavant su sutriska, druhy je rozhorucena popolna lava a treti, ked uz je vazne na dosah - sira. Povodne sme si mysleli, ze co to tak moze byt za problem - trosku smradu. No ale ono pri samom vrchole trosku nie je tak trosku - clovek ledva dychci, vravia mu ze ma zhlboka dychat, lebo sa mu nedostava potrebny kyslik, lenze ked poslusne dycha, tak sa zrazu ide vazne zadusit sirou. Nepomaha (ako na miestnych zachodoch) dychat pusou, lebo to clovek dycha siru, nosom sa neda, vsetko pali. Hore uz nevladze....
Hore! No dlho sme nepobudli - sira je aj tu, vidiet je velke prt, lebo "Kazda hora ma svoje spravanie", ako povedal miestny. U Damavantu to znamena, ze rano je krasne jasno a viditelno, okolo 10-11 sa zacina zatahovat (co sme teda pri nasom tempe nestihli), okolo 3-4 prsi alebo snezi (co sme si teda uzili) a nanoc zase vyjasnieva.
Zle mi je aj cestou dolu, tak som si tej vysky uzila. Sme uplni geroji a exoticke zvieratka - vsetci si nas fotia, velmi uznanlivo pokyvuju hlavami a vymienaju si s nami mejly. Tak strasne som chcela byt v pohohe lezmo v stane a zase nas fotia a pytaju sa nas po tisici krat odkial sme...
Nocujeme este v duhom tabore, zasnezi nas, ale tabor je ako vymeteny. Na vystup sme chytili akorat piatok, kedy je Iransky vikend a tie procesie proste vyuzivali jediny volny den v tyzdni. Ale sme radi, ozaj sme si uzili privetivosti a miestnej atmosfery. Napr. niekde v prvej tretine vyslapu sme sa pridali k takej cca 10 clennej skupine. Viedol ju "guru Ali" ale hned za nim isla taka pani slimacica a hned za nou starsi pan, co mal evidentne problemy s dychanim. Mladi zrebcici za nimi v uplnom respekte, nepredbehli, podporovali celu cestu. Z tejto skupiny mi ujo dal tie rukavice a potom - v lavovom popole aj palicu, aby sa mi tak nesmykalo. Kazdu chvilu niekto z tejto alebo inej skupiny snaziacej sa o vrchol zacal povolavat nieco ako: "Holleee Ali, Holle Iran, Holle Damavant, Hollle Slovakia..." Nescetny krat sme zdravili a boli pozdraveni akymsi: "Sana Vosa". Aj "Perinbaba" ficalo. To nie nasa perinbabka sa k nim nedostala, ale asi to bude nejake bravo alebo tak....

Zle mi bolo aj na druhy den pri schadzani do prveho tabora, ale postupne to povolovalo. Pri mestite sme aj s 4 tureckymi horalmi narazili na cloviecika, co sprostredkoval odvoz. Na cene sme sa nedohodli, prisiel druhy a pristal na nasu cenu. Toto sposobili medzi nimi velku hadku, do ktorej sa postupne zapajali vsetci okoliti okrem - pochopitelne - nas. Hrozilo, ze nam nalozene batohy zhodi a necha nas prvemu. To som sa vsak rozhodla riesit hadkou v slovencine a - neviem ci to alebo ine - zabralo. Tepla sprcha, teple jedlo, teple vsetko.
Uzili sme si vysok, spat do hicu.

Teraz niekolko korektur od nezahalenej casti vypravy...
Aj ked milacik ma depresie z toho ze sme to zvladli nad casovy "limit" tak musim povedat, ze to nie je sranda to vyliezt. Nasa aklimatizacia - 0. Tomu sa aj iranci divili, ze sme pred tym niekde neaklimatizovali. Vsak sme to kapanek aj mi pocitili. Co sa tyka pomalosti - nuz medzi stvrtou rano a siestou ked sme dobehli Aliho skupinku sme popredniehali mnozstvo ludi a nas nik. A to sme naozaj s ohladom na vysku isli krok sun krok. Potom ako sme sa pridali k Alimu a jeho partii (a boli nesmierne vdacny za extra rukavice pre danku, ktora sice jedny mala ale nestacili) tak sme isli s nimi. Oni boli spravnaci a drzali krok s najslabsimi clenmi skupiny. Takze aj my sme spomalili a kazdych 10 minut stali.. Napriek tomu nas predbehlo len zopar ludi. Naozaj tazke pre mna to bolo na lavovej suti pod vrcholom, kde sa okrem toho, ze s nedostatkom vzduchu zliezate nieco ako kopec piesku, ktory Vam uteka pod nohami, tak do toho prisli sirove vypary. Tu sme sa uz od Aliho odrthli, pretoze pri tom pomalom tempe by som to nevysiel a udusil sa sirou... (pre nechemikov oxidy siry pri styku so sliznicami napr. v nose, ustach a zvysku dychacieho traktu tvoria kyselinu siricitu, pripadne sirovu a spaluju postihnute tkaniva - proste sranda na pohladanie a to sa clovek este snazi dychat zlboka aby vykonpenzoval nedostatok kyslika). ale musim povedat, ze to stalo za to.

Vecer, ako pisala danka nam nasnezilo a sneh vydrzal do rana a tak bol rano damavand a ciastocne aj nas stan zasnezeny... (o par hodin sme si zase v teherane uzili krasnych 40 v tieni).

Este specialne podakovanie Polkovi za zapozicanie lahkeho stanu, bez ktoreho by sme nemali hore kde byvat a Standovi za zapozicanie nahradneho stanu pre Polka.

Abyaneh-najjuznejsi cip nasej dovolenky

Z Kashanu sme si urobili vylet aj napr. do dediny Abyaneh - cervena haluz. Odviezol nas tam cierny taxikar (v Irane rozumej ktokolvek, co ma auto a pristavi ti bez toho, aby si ho o to ziadal, co tiez znamena, ze neexistuje gratis autostop). Dohodli sme sa na sume, ktora je v prepocte 200 SK za 80 km tam, 80 spat a 3 hod cakania. Benzin a chlieb je tu brutal lacny (benzin tiez brutal nekvalitny a dotovany) tak co... Nakoniec sme sa sice s nim trosku pohadali, lebo na nas chcel cakat len 2 hod, ale cesta spat bola este lepsia.
Viezli sme sa cez pust ale nie taku co po nej v pohode chodia karavany - tato mala vsade haldy sutiny a tie haldy sa postupne zvacsovali az to boli riadne vysoke hory (najvyssia na okoli ma 3000 m). Ked sme odbocii z hlavnej tak hory pokracovali a vsade kde bola troska vody, tak vznikla zelen a sem tam nejaka oaza. Fakt parada.



Taxos nas vyhodil nad centrom cervenej hlinenej dediny. Je ina, lebo je cervena, je tam prijemne chladno, je vtesnana medzi horami a zalozili ju zororastariani. Ti su sice uz konvertovani na musulmanov, ale aj tak, tam chauder (cierne vranie odevy) zeny nenosia - nosia take kvetovane kadeco. Pohodovo sme sa popremavali, vyfukli sme si pod mandlovnikom - proste romantika. Stretli sme znacne atypickeho Japonskeho turistu - fotil menej ako my, nemal digi, presuva sa z japonska po zemi do Europy, ilegalne presiel Cinske aj Tibetske hranice (42 hod cesta busom) a vobec - kedze je architekt, cestu si navrhol podla zaujimavych ludskych stavebnych vytvorov. Viezli sme sa s nim aj cestou nazad, kde mi taxikar vrazil do ruky kudlu a tanier plny jablik. Tak som pokorne cistila a krmila na striedacku pani vranu po mojej lavici, a zvysne osadenstvo.



Vecer sme boli na sise v cajovni uprostred bazaru. Miestni nam vysvetlili, ze tam pred zemetrasenim boli kupele (muzske ako inak) a ze aj pre to zemetrasenie mesto vyzera tak, akoby sa domy vrstvili jeden na druhom - lebo sa vrstvia. A este ze je Kashan znamy vyrobou ruzovej vody... Ani to sme nevedeli :-)