Iranci asi radi spievaju plus The Hora

Yo tak sme to zvladli!!! Vivat Damavant!
Vyska 5611 (no udajne prepocty to znizili z 5676 a my tusime ze preto, lebo turisti zosuvaju horsku sutinu ako sa valia dole).
Stupali sme: Teheran (cca 1000 m), Reneh (2000 m) - tam sme nocovali, 1 tabor (3000 m) - tam nas po prasnici (makke "s") vyviezol minibus a odtial sme startovali, 2 tabor (4111 m) a vrcholovy vystup.
Teplotne sme z plus 40 vyhopsli do minusov - nie velkych ale citelnych... (Aspon som prestala nadavat na ciernu satku).
SME NAMAKANI....



A teraz dalsie fakty...:
- skoro sme chcipli - kazdy v inom case a trosku z inych dovodov vid nizsie
- vysli sme to take 2-3 hod pod bezny limit
- horu chodia aj starsi ludia, vysiel to aj invalid a vobec to nie je ziadny horolezecky vykon...V nejakom sprievodcovi sme citali, ze to prirovnavaju k hrebenovke Nizkych Tatier (ale to je fakt blbost!)
Moje neuspokojitelne ego ... - mily si zo mna robi srandu: "Ano sportovci to robia pred ranajkami na bicykli... Deti na vrchole travia velke prestavky... Iranske tehotienky tam chodia odrodit.." apod.

Postupne:
1 den, odchadzame z Teheranu a prsi - pred par hodinami sa ma mamina do telefonu pytala, ci mame pekne pocasie a vyprskli sme - furt hic, furt slnko, furt plus 40. Fajn teraz mame slapat, v chlade a zacina sa kazit... Busom ideme po klukatej preplnenej ceste ktoru lemuje paradny Elbroz - fakt strma nadhera. U odbocky z hlavnej chytame este s dvoma typkami taxosa. Tentokrat je nim miestny ucitel. Dobra anglina, povedal nam, ze dedinka Rene (aneb Rayneh) ma v lete 10 000 a v zime 2 000 ludi. Ale to sme este netusili, co to je zac. Zazila som podobny sok ako pri Niagare - cakala som zaprdknutu, panubohu (ktoremukolvek) za chrbtom, ledva tecuca voda. Realita - 4 prudovka, kebabarne, obchody, vrava a celkom ok anglictina miestnych. Nocovali sme vo "federacii", co je domcek patriaci Iranskemu turistickemu klubu. Normalne tepla sprcha!

2 den, minibus nas a este 7 veselych miestnych mladikov vezie k prvemu taboru. Zapadame do prachu, vsade okolo obrovske hory a uz vykukuje nasa destinacia so snehovou ciapockou. Iranci zacinaju spievat - fakt kolorit ako ...
Z prveho tabora, kde je aj mala mesita, aby sa miestni uistili, ze vsetko je tak ako ma byt, sa pustime rovno hore. Do 2 tabora sa dostavame za cosi vyse 3 hod a to ideme fakt z nohy na nohu suc si vedomi upozorneni o vyske a tak. Aj napriek tomu vsetkych predbiehame a vobec, sme frajeri. Len docasne - 50% dlhsie, 50% kratsie. Tych vacsich 50% v druhom tabore, hned po rozbaleni stanu zalahne s bolestami hlavy. Moja malickost sa premava po tabore, popija s nasimi Iranskymi spolucestujucimi caj a debati o horucich politickych temach sucasne vysvetlujuc, ze Martin ma nemusel osobitne pustat, aby som si s nimi dala caj a ze v Europe si vsetci nemyslime, ze moslim = terorista. Sused o stan vedla nam dal pre mileho liek, caje chodili z roznych stran a my sme cakali, co bude zajtra.

3 den, bolest hlavy povolila, takze prvy plan bol vyrazit o 1 v noci s nasimi susedmi. Tych sme akosi nestihli, ked sme sa vypelesili, tak sme zazreli len baterkovy sprievod iduci hore. Snazili sme sa zaspat do 4, kedy nam prislo "normalnejsie" vyrazit. Tabor vsak bol plny ruchov aj ozaj miestneho spevu, takze saspat sa moc nedalo.
Cesta hore mi prisla ako jemne hororova rozpravka. Tak hned na zaciatku uff to nebo, total plne, mliecna cesta a vsetky tie ziarovky!!! Potom ked sme vyrazili, tak som sa citila ako ked Zidov vyhnali z Egypta a sli do zeme zaslubenej. Ja si uvedomujem necitlivost tohto prirovnania, ale to ma proste napadlo. Ozaj dost ludi. Prvu procesiu sme obehli. Stale sme mali na pamati, ze treba ist pomaaaaliiiinky. Sli sme z nohy na nohu, fakt. Prejavy vyskovej choroby, na ktore som bola tak zvedava, ma chytli prakticky okamzite. Ruky mi brneli uz odvcera, pridalo sa neriesitelne studeno a zmeravenie - vo vyssich nv sa vraj horsie clovek ohrieva. Fakt. Az kym mi taky mily ujo nedal ozaj obrovske goracove rukavice. Dalsi moj prejav bolo horsie dychanie. Ale to sa dalo, proste som dychala zhlboka. Lenze pri hlbokom dychani mi zahy zaclo zdvihat zaludok. A toto bolo az do konca. Proste sa mi strasne chcelo grcat a brucho ma bolelo tak divne.
Takze aby som pokracovala v tej rozpravke - procesie sa vinu okolo ladopadu, zacina sa rozvidnievat, prva prekazka co musime prekonat, aby sme oslobodili princeznu Damavant su sutriska, druhy je rozhorucena popolna lava a treti, ked uz je vazne na dosah - sira. Povodne sme si mysleli, ze co to tak moze byt za problem - trosku smradu. No ale ono pri samom vrchole trosku nie je tak trosku - clovek ledva dychci, vravia mu ze ma zhlboka dychat, lebo sa mu nedostava potrebny kyslik, lenze ked poslusne dycha, tak sa zrazu ide vazne zadusit sirou. Nepomaha (ako na miestnych zachodoch) dychat pusou, lebo to clovek dycha siru, nosom sa neda, vsetko pali. Hore uz nevladze....
Hore! No dlho sme nepobudli - sira je aj tu, vidiet je velke prt, lebo "Kazda hora ma svoje spravanie", ako povedal miestny. U Damavantu to znamena, ze rano je krasne jasno a viditelno, okolo 10-11 sa zacina zatahovat (co sme teda pri nasom tempe nestihli), okolo 3-4 prsi alebo snezi (co sme si teda uzili) a nanoc zase vyjasnieva.
Zle mi je aj cestou dolu, tak som si tej vysky uzila. Sme uplni geroji a exoticke zvieratka - vsetci si nas fotia, velmi uznanlivo pokyvuju hlavami a vymienaju si s nami mejly. Tak strasne som chcela byt v pohohe lezmo v stane a zase nas fotia a pytaju sa nas po tisici krat odkial sme...
Nocujeme este v duhom tabore, zasnezi nas, ale tabor je ako vymeteny. Na vystup sme chytili akorat piatok, kedy je Iransky vikend a tie procesie proste vyuzivali jediny volny den v tyzdni. Ale sme radi, ozaj sme si uzili privetivosti a miestnej atmosfery. Napr. niekde v prvej tretine vyslapu sme sa pridali k takej cca 10 clennej skupine. Viedol ju "guru Ali" ale hned za nim isla taka pani slimacica a hned za nou starsi pan, co mal evidentne problemy s dychanim. Mladi zrebcici za nimi v uplnom respekte, nepredbehli, podporovali celu cestu. Z tejto skupiny mi ujo dal tie rukavice a potom - v lavovom popole aj palicu, aby sa mi tak nesmykalo. Kazdu chvilu niekto z tejto alebo inej skupiny snaziacej sa o vrchol zacal povolavat nieco ako: "Holleee Ali, Holle Iran, Holle Damavant, Hollle Slovakia..." Nescetny krat sme zdravili a boli pozdraveni akymsi: "Sana Vosa". Aj "Perinbaba" ficalo. To nie nasa perinbabka sa k nim nedostala, ale asi to bude nejake bravo alebo tak....

Zle mi bolo aj na druhy den pri schadzani do prveho tabora, ale postupne to povolovalo. Pri mestite sme aj s 4 tureckymi horalmi narazili na cloviecika, co sprostredkoval odvoz. Na cene sme sa nedohodli, prisiel druhy a pristal na nasu cenu. Toto sposobili medzi nimi velku hadku, do ktorej sa postupne zapajali vsetci okoliti okrem - pochopitelne - nas. Hrozilo, ze nam nalozene batohy zhodi a necha nas prvemu. To som sa vsak rozhodla riesit hadkou v slovencine a - neviem ci to alebo ine - zabralo. Tepla sprcha, teple jedlo, teple vsetko.
Uzili sme si vysok, spat do hicu.

Teraz niekolko korektur od nezahalenej casti vypravy...
Aj ked milacik ma depresie z toho ze sme to zvladli nad casovy "limit" tak musim povedat, ze to nie je sranda to vyliezt. Nasa aklimatizacia - 0. Tomu sa aj iranci divili, ze sme pred tym niekde neaklimatizovali. Vsak sme to kapanek aj mi pocitili. Co sa tyka pomalosti - nuz medzi stvrtou rano a siestou ked sme dobehli Aliho skupinku sme popredniehali mnozstvo ludi a nas nik. A to sme naozaj s ohladom na vysku isli krok sun krok. Potom ako sme sa pridali k Alimu a jeho partii (a boli nesmierne vdacny za extra rukavice pre danku, ktora sice jedny mala ale nestacili) tak sme isli s nimi. Oni boli spravnaci a drzali krok s najslabsimi clenmi skupiny. Takze aj my sme spomalili a kazdych 10 minut stali.. Napriek tomu nas predbehlo len zopar ludi. Naozaj tazke pre mna to bolo na lavovej suti pod vrcholom, kde sa okrem toho, ze s nedostatkom vzduchu zliezate nieco ako kopec piesku, ktory Vam uteka pod nohami, tak do toho prisli sirove vypary. Tu sme sa uz od Aliho odrthli, pretoze pri tom pomalom tempe by som to nevysiel a udusil sa sirou... (pre nechemikov oxidy siry pri styku so sliznicami napr. v nose, ustach a zvysku dychacieho traktu tvoria kyselinu siricitu, pripadne sirovu a spaluju postihnute tkaniva - proste sranda na pohladanie a to sa clovek este snazi dychat zlboka aby vykonpenzoval nedostatok kyslika). ale musim povedat, ze to stalo za to.

Vecer, ako pisala danka nam nasnezilo a sneh vydrzal do rana a tak bol rano damavand a ciastocne aj nas stan zasnezeny... (o par hodin sme si zase v teherane uzili krasnych 40 v tieni).

Este specialne podakovanie Polkovi za zapozicanie lahkeho stanu, bez ktoreho by sme nemali hore kde byvat a Standovi za zapozicanie nahradneho stanu pre Polka.